z denníka našich hostí ...

text nie je upravený a je autentický prenesený po predchádzajúcom oboznámení autorky: pani J.V. JANKA BODKA

Chorvátsko - deň 1 (štvrtok):

Je piatok ráno a za nami je prvý deň v Chorvátsku - konkrétne na ostrove Vir. Náš domček je v uličke, kde najčastejšou ŠPZ-kou je Slovensko 🙂. A tak je to aj na pláži - v okolí sa ľuďom zdravím "dobrý deň" s tým, že je veľmi pravdepodobné, že mi budú rozumieť.
Včera - hneď, ako sme vstali, sme sa išli s Lauri kúpať, nedalo sa odolať. Voda je takej bazénovej teploty, teda svieža. Keď sme vchádzali do mora, tak sa nám jeden pán - znova Slovák - prihovoril. Tak som sa ho - zjavne znalého pomerov v Chorvátsku - opýtala, kedy zvykne byť najteplejšia voda - tak vraj teraz - koncom augusta. Ale že pred pár dňami boli búrky, tak sa voda premiešala a ochladla. Tak máme teda chladnejšiu vodu ako zvyčajne. Ale je teplejšia, ako býva voda na Sídlisku 3 v Prešove, tak je fajn.
Na raňajky sme si dali jogurty s čudnými sladkými rožkami - vyzeralo to ako francúzske briošky. Jogurty mali chuť našich Rajo jogurtov - trošku taká neprírodná. Chvala Bohu máme v apartmáne kávovar, tak to bolo aj s kávou, deti s kakavkom. Po raňajkách sme sa išli znova kúpať. Lauri je nadšená milovníčka vody, tak chcela zobrať celú vodnú výbavu, čo máme. Jednoznačne to vyhrali plutvy, potápačské okuliare a šnorchel. A napodiv sa naučila aj šnorchlovať. Jediný problém, je dať na dno nohy s plutvami - to jej ešte musím nohy potlačiť na dno ja 🙂Emke má pred vodou väčší rešpekt - najviac sa jej páčilo, keď si ľahla na nafukovačku a ja som ju vozila hore-dole. Bola taká uvoľnená, akoby ležala na posteli. Až som bola ja z toho mierne v strese, aby ju nejako neprekvapila nejaká vlnka - aby jej nešpliechla do oka. Ale všetko bolo fajn, mala som dojem, že by na tej nafukovačke bola schopná aj zaspať. A Maťko vošiel do vody po kolená, pozeral sa do vody - a vraj našiel mincu, ale že mu vypadla z ruky, tak prosil Lauru, aby ju našla s potápačskými okuliarmi. Len minca už bola zapadnutá medzi kamienkami na dne.
Na obed sme boli v jednom bistre na pláži. Pozreli sme si na internete hodnotenia a mala 3,5 hviezdičiek - teda to bolo celkom dobré. Dali sme si s Jankom ražniči a deťom sme objednali pizzu. Maťko mal salámovú pizzu - v popise bolo, že je tam "winter salami" (teda zimná saláma) - netuším, aká to je 🙂Dievčatá mali preloženú pizzu calzone so syrom. Toho syra tam dali neeeeeskutočne veľa! A naše ražniči bolo super - napichané asi bravčové mäso, opečené a bolo to podávané s červenou omáčkou v mištičke - prišlo mi to ako pomixované lečo, k tomu nakrájaná červená cibuľa a dali sme si k tomu krokety. Mňam. Janko si dal čapované pivo - a že mu veľmi chutilo. My sme mali medzinárodný nápoj- Colu.
Poobede sme si dali oddych, aj keď Laura bola nešťastná, že sa už hneď nejdeme kúpať. Po oddychu sme teda nabalili znova plážové veci a išli na pláž. Šnorchlovanie, zábava s nafukovacím delfínom, nafukovačkou, kolesom, plávacou doskou... Super sme sa vybláznili. Po čase už mala Emka dosť, tak šli s Jankom do domu. A my s Lauri sme pokračovali. Keď som už ja mala dosť, tak som si dala nafukovačku na deku a uterák, aby nám nepraskla, a ľahla som si a zavrela oči. Lauruške som povedala, aby už nešla do vody, tak sa hrala pri mne s vodnou pištoľou - striekala do výšky, robila rôzne oblúky - a ja som len ležala. Vrátili sme sa okolo 18:45.
A to sme už pomaly štartovali, aby sme išli na úplný koniec ostrova, kde sme si chceli pozrieť západ Slnka. O tejto "atrakcii" sa zjavne z internetu dozvedeli viacerí, keďže ten kraj ostrova bol plný ľudí, autá parkovali popri ceste. Okraj ostrova je s červenou pôdou a sú tam útesy. nádhera. Čo je úplne fascinujúce, čo sme videli vlastne už počas cesty na ten okraj, je to, že na severnej strane vidno nejaký pás (potom sme zistili, že to je dlný ostrov na severe od nás) a za tým sa týčili majestátne obrovské kopce. Nikdy som si Chorvátsko nepredstavovala, že sú tam až takéto kopce. Pozreli sme sa, že sa volajú Velebit a najvyšší vrch Vaganski vrh má 1758 metrov. Keď zoberieme, že Jadranské more je vo výške 0 metrov nad morom, tak ten najvyšší vrch má skutočné prevýšenie 1700m! Pre porovnanie sme si pozreli, v akej n. m. je napríklad Starý Smokovec - ako východzí bod do Tatier - tak je vo výške 1010m n. m. Najvyšší vrch - Gerlach - má 2654 m, tak prevýšenie je cez 1600m. Takže keď človek chce vyliezť na Vaganski vrh, tak prekoná podľa všetkého väčší výškový rozdiel. No - to bolo pre mňa ozaj zaujímavé. No a západ Slnka bol očarujúci - Slnko postupne chytalo červenú farbu a pomaly zapadalo, pred ním pár oblakov, tak to vytváralo krásne čiary cez slnečný kruh, akoby jeho ozdobu. Mali sme aj ďalekohľad a foťák, tak sme to mohli pozorovať zblízka a aj tú krásu zvečniť do pár záberov.
Večer sme sa osprchovali, dojedli nedojedené pizze z obeda a odpadli do postele. Janko si zvládol ešte otvoriť miestne víno, ja som už snívala o ďalšom dni. Včera sme si popozerali, čo je tu na okolí na pozeranie, tak niečo z toho možno aj dnes zvládneme.
Som Bohu veľmi vďačná, že nám dal túto príležitosť vypnúť, kúpať sa v mori a vidieť niečo nové.


tu bývajú

Není k dispozici žádný popis fotky.

Pizza calzone sa škampima - Coolinarika


Chorvátsko - deň 2 (piatok):

Druhý deň je za nami. Ach, to bol náročný deň! Ale krásny.
Ráno sme sa naraňajkovali - výborný čučoriedkový jogurt - chutil mi úplne ako náš čučoriedkový SABI jogurt, fajný, s čučoriedkami. Mňam. A k tomu croissanty, plnené marhuľovým lekvárom. Káva, dvojitá pre istotu a kakavko. A išlo sa na pláž!
Našli sme si miestečko na kamienkoch trochu viac doprava - pri jednej maďarskej rodinke. Neskôr si k nám položili ležadlá dvaja dôchodcovia-manželia z neznámej krajiny, keďže za celý čas, to tam boli, neprehovorili ani jedno slovo. Teda - možno aj prehovorili, len ja som ich ozaj nepočula sa spolu ani rozprávať. Pán celý čas ležal a spal a pani sedela a pozerala sa okolo. Také to bolo trochu smutné, že sú pri mori, spolu, ale že si už nemajú akoby čo povedať. Rozmýšľala som, ako sa im takto spolu žije - keď si už akoby nemajú čo povedať.. Či ona má aspoň nejaké kamarátky, s ktorými sa porozpráva...
Ale nie o tých susedoch som chcela, ale o mori a o nás 🙂Tak sme teda prišli, riadne sme sa natreli. Kúpila som opaľovací krém v spreji - perfektná vec, rýchlo sa tým človek ponatiera - a hlavne, keď sa má ponatierať celá naša 5členná rodina. Postavili sa deti i Janko do ranu a striekala som - najprv ruky - poroztierať. Potom tvár - poroztierať. A tak ďalej. Chrbátiky sme si natreli vzájomne. A išlo sa do vody!
Emka si dala svoje obľúbené detské plutvy - hrá sa, že je morská panna. A šup na nafukovačku. A ja som ju vozila a vozila. Poradila som jej, aby si ľahla na nafukovačku na bruško tak, aby jej nožičky (plutvy) trčali do vody - že mi môže tými plutvami robiť motor. Tak aj trochu motor robila, poháňala nafukovačku. Lauri - znova jej TOP - potápačské okuliare a šnorchel. A obe dievčatá s rukávikmi, samozrejme. Za nejakú dobu sa odhodlal do vody aj Maťko. Síce mu bolo chladno, ale odvážil sa a aj bol spokojný. Tak sme si všetci piati plávali. Po čase som si okuliare požičala od Laurušky ja a začala som frajerovať a potápať sa. Reku - podplávam nafukovačku, deti sa tešili na mamkinu akciu 😃No, potopila som sa, nohy vyšvihla hore, hlavu dole a plávala som, plávala... len - nejako mi nohy veľmi nadnášali moje topánky na spôsob crocsov - stále mi nohy vynášali hore, tak som ledva ledva podplávala nafukovačku, tuším som aj pätou do nej omylom kopla. Nevadí, frajerina bola 😃A našou vášňou pre šnorchlovanie sa nakazil aj Janko - dal si okuliare a chcel aj šnorchel - ale že mu to v ústach vadí a že ho z toho napína na zvracanie..., tak teda skúsil plávať pod vodou s okuliarmi. Asi to bolo jeho prvý krát v živote. Maťko bol s nami, všetci okolo tej nafukovačky s morskou pannou 🙂
Na chvíľu sme vybehli na breh si posedieť. Dali sme si broskyne, veľmi dobre nám padli. A dofúkala som obrovské ružové koleso v tvare odhryznutého donutu. Do neho som vo vode posadila Lauri, nech aj ona má pohodičku ako Emka. Tak som ju vozila. Potom si do neho vliezla ako do kolesa a išli sme za Jankom s Emkou. Ale tí nám nejako unikali. A tak sa začala naháňačka - plávala som s tými kroksami ako som vedela (slabšie)🙂 a Lauri kopala nohami, snažila sa pomôcť aj rukami. Ale aj tak boli rýchlejší. Nakoniec sme ich dohnali - ale to len preto, lebo prišli po bójky, ktoré vyznačovali, kde sa končí kúpanie a kde začínajú loďky.
Vysušili sme sa a keďže sme mali ešte trochu síl, tak sme sa vybrali do centra Viru spraviť drobné nákupy - pohľadnice, zameniť aspoň nejaké kuny. Zaparkovali sme pri pláži Jadro, kde bolo nespočet áut, ľudí, neďaleko nákupná zóna so stánkami. Našli sme novinový stánok a na náš podiv tam bolo napísané, že menia peniaze. Kurz mala pani v stánku 7,2 kuna za 1 euro. Ako sme tam stáli a rozprávali sa, či je to dobré, či pôjdeme inde hľadať lepší kurz.., tak sa ozval pán, čo si v stánku niečo kupoval a zjavne sa s predavačkou poznal, že on má lepší kurz, že má 7,5, tak sme kuny kúpili od neho. No - nebolo nám všetko jedno, či sú pravé, Janko kontroloval vodoznak a tak celkovo pozeral, či sú peniaze ok. Ale asi boli, keďže neskôr nám ich zobrali 🙂Vymenili sme len asi 20 eur - reku, zvyšné budeme platiť kartou (všade možne sa dalo platiť kartou - aj v tom bistre na pláži). Aj tak má prejsť, pokiaľ viem, v blízkom čase k prechodu Chorvátska na eurá - tak nám budú nejaké zvyšné kuny zbytočné.
A s čerstvými kunami sme sa vybrali na trh. Lauri sme kúpili nádhernú šiltovku s kvetmi a názvom Croatia, Emke taký veselý klobúčik s očkami a ušami a takými dlhými šnúrkami dole s takým "stláčatkom". Nakoniec sme došli na to, že keď sa to stláčatko stlačí, tak uško hore na klobúčiku skočí hore. Taká zlatá dovolenková somarinka 🙂Ale Emke úžasne pristane - ona je tiež celá taká veselá 😃Maťkovi sme nekúpili nič - šiltovku nechcel, ani nič iné tam nebolo. ALE Janko mu dal drobné kuny a aj menšie peniaze lipy. Maťko ako zberateľ mincí sa potešil, že má nové prírastky. Tak on nebude mať šiltovku ani nič iné nejako nasilu, ale budeme mu dávať drobné kuny a lipy.
Po tomto výlete sme si spravili neskorý obed - cestoviny s vajcom a syrom. A išli oddychovať. Skončilo to tak, že sme obaja s Jankom zaspali na asi 2 hodiny, zobudili sme sa okolo 18:50. Večer bol znova plný - Lauri sa MUSELA ísť kúpať, ok, tak sme z domu išli o 20:00, bolo už po západe slnka, tak sa kúpala v takom šere. Ale pre každý prípad už len úplne pri brehu - kde by som ju ja tam lovila a zachraňovala, keby sa jej nedaj Bože niečo stalo. Po návrate do domčeka sme sa rozhodli, že si teda dáme ešte krátku prechádzku všetci von - vzduch bol mimoriadne voňavý od soli a asi aj mimoriadne zdravý. Vraj sú tu doby, kedy je dobre ísť k moru kvôli zdraviu, nejaké jóny... ešte to nemám naštudované, ale možno aj ten večer je na to vhodný. Zobrali sme si vonku kúpené koláčiky - také, čo sa robia aj u nás - dnu biele, von kakao a kokos. A tak sme si ich dali na pláži na lavičke, Janko si zobral svoje obľúbené pivo Karlovač.
A potom sprcha, večera (ja som už nevládala, tak si deti nabrali a zohriali cestoviny samé - krása, ako sa posúvajú v sebaobsluhe)🙂a oddych. Janko si pustil cez Skylink Dvojku a pozerá nejaký film, ja ležím a ťukám. Nejako mám dojem, že zajtra ráno na to nebude čas.
Dobrú noc! Idem snívať o ďalšom dni. Od kamaráta I. M. sme dostali dobré tipy, kam ísť, čo vidieť, kde je teplejšia voda... 🙂Tak je o čom rozmýšľať. Pekný deň za nami. Vďaka Bohu




Chorvátsko - deň 3 (sobota):

Ráno, keď som vstala (zvyčajne vstávam skôr ako deti), boli už dievčatá hore. Dobre som ti tipla, že ráno by sa mi nedali spisovať tieto naše zážitky 🙂Začali švitoriť, rozprávať, pýtať sa a komentovať. Rozmýšľala som, čo robiť - veľmi rada začínam deň v samote, kedy si môžem premyslieť deň, modliť sa a tak celkovo sa naštartovať. Vtierali sa mi myšlienky, že by som mala dievčatá zobrať so sebou na rannú prechádzku... Ale nie, vedela som, že to bude na dobré, keď pôjdem sama - potrebovala som byť sama. Veď spolu budeme celý deň. Tak som im povedala, že sa idem prejsť a že sa vrátim. Doma zostal Janko, tak mali niekoho, keby niečo.
Pláž bola krásna - more pokojné, rovné. Sadla som si na bielu lavičku medzi dvoma napevno upevnenými slnečníkmi - vyzerali ako tie malé dáždničky, čo sa niekedy zapichujú do zmrzliny 🙂 - na hlavnej žrdi boli priečne pripevnené drevá, ktoré slúžili na podperu striešky a tá strieška bola z nejakých prírodných usušených tráv. Nevšimla som si presne, čo to bolo. Ale vyzeralo to tak - plážovo 🙂A tak som tam sedela, pozerala na to pokojné more. V mori sa kúpali asi dvaja ľudia. Potom okolo mňa išla k moru mamička s asi 2ročným dievčatkom - asi ma už zaregistrovala skôr (ja ju tiež), tak sa mi pozdravila "dobré ráno". Slovákov tu je skutočne veľa. Pokoj, modlitba, štart. Mohla som sa vrátiť do nášho domčeka.
Po návrate sa pomaly zobudil aj Janko s Maťkom. Dali sme si raňajky - tie dobré jogurty, čo chutia ako naše SABI (značka Freški), k tomu briošky, káva. A potom sme si ešte poležali a porozmýšľali, kam sa vydáme dnes. Rozhodli sme sa, že pôjdeme pozrieť hrad - teda zrúcaninu hradu - priamo na ostrove. Išli sme autom. Aj keď Vir nie je nejako extra veľký ostrov, nie je ani malý. Autom nám to trvalo asi 15 minút.
Trošku k doprave na Vire: obývaná časť je dosť husto posiata domami, tak sú cesty dosť úzke - presne na 2 autá vedľa seba. Niekde sú v meste aj jednosmerky, je to taká spleť uličiek. Ono - bez navigácie by sme tu asi autom dosť blúdili. Ale napriek tomu, koľko je tu turistov a aké sú ulice úzke, tu necítim nejaký chaos alebo nervozitu. Ale - som rada, že nemusím šoférovať ja - často je treba reagovať rýchlo...
Tak sme sa teda vybrali pozrieť na ten hrad. Parkovisko pri hrade bolo pekne označené, aj keď bolo dosť malé. Ale - zvyšné autá, čo sa nezmestili na parkovisko, parkovali pozdĺž cesty - zjavne to je pre všetkých v pohode. Cestu na hrad nám hovoril Janko podľa navigácie v mobile - okrem prvotnej šípky, že "Kastelina" (tak sa ten hrad volá), sme si nevšimli už žiadnu tabuľku. Navigácia hovorila, že okolo pláže - tak sme šli. Potešili sme sa, že sme našli novú pláž! Ďalej sa cestička kľukatila cez riedky borovicový lesík - a po asi 500 metroch sme tam boli - zrúcanina hradu - ako z obrázku, ako sa kreslia hrady - na krajoch 2 vežičky a medzi nimi múr. Hrad mal zachované úzke strielne - zjavne slúžil na obranu ostrova pred cudzími návštevníkmi. Bol hneď na okraji mora. A pri hrade sme videli krásnu zátoku, kde sa kúpali ľudia. Ach, ako taký malý raj. Pod asi trojmetrovým útesom bol úzky pás pláže, kde mali ľudia rozložené veci. Útes bol znova takej tehlovej farby a na útese hore bol taký typický prímorský borovicový lesík - ktorý bol vlastne pokračovaním toho pri nás. A tá vôňa! Vôňa slanej vody sa miešala s vôňou ihličia. Obišli sme hrad a po úzkej lavičke (mierny adrenalín pre deti) ponad vodu sme vošli do jednej veže. Vysoká a pekná. V stenách bolo vidno aj diery, v ktorých boli kedysi upevnené trámy - zjavne bol hrad niekedy poschodový. Prešli sme sa ešte k tomu nádhernému útesu s plážou - určite by sme sa tu chceli prísť niekedy vykúpať.
Cestou domov sme sa zastavili v drogérii Muller a v "Pekarna" - kde ma obslúžila milá asi 70 ročná miestna pani predavačka - ja som s ňou hovorila po slovensky, ona odpovedala po chorvátsky, ale úplne v pohode sme sa spolu dohovorili. A keď mi vydala kuny, tak ju poprosila, či by mi mohla mincu v hodnote 200 lipa zameniť za drobné - že náš syn zbiera mince. Tak pani veľmi ochotne zobrala malý pohárik plný mincí a zamenila mi ich. Akú mal Maťko radosť z nových prírastkov!🙂Tieto úplne malé mince majú takú malú hodnotu, že sa už asi skoro vôbec nepoužívajú. Čo sme videli bežne používa, je tá minca 200 lipa, ktorá má hodnotu 2,5 euro. Možno aj menšie mince sú bežne v obehu. Ale tie úplne malé (napr. 5 lipa) sa už asi bežne nepoužívajú.
A ešte sme šli do obchodu s príznačným názvom Konzum. Konzum volali obchod s potravinami aj moja starká a mamka v Banskej Bystrici, tak mi to slovo bolo už známe. Na veľkom parkovisku bolo dosť miesta. Janko si všimol, že o 2 miesta pri nás je auto s nielenže slovenskou ŠPZ (tie sú tu úplne bežné), ale dokonca s pezinskou, ako máme aj my 🙂A keď sa vracal z nákupu, tak si všimol, že z druhej strany stojí ďalšie auto s pezinskou ŠPZkou. Takže 3 autá s PK na jednom chorvátskom parkovisku. Skonštatovala som, že na Vire je viac takýchto áut z Pezinka ako vidno v Prešove.
Obed - špagety Carbonara - rýchle a chutné. K tomu sme si dali ako zvyknú jesť Taliani nakrájanú bagetu a skúsili sme aj slaneč - také dlhé úzke pečivo, čo boli niečo medzi brioškou a našimi rožkami - ale fajne slané. A oddych. Ten musí byť.
Poobede sme išli na pláž. Znova sme zobrali rôznu kúpaciu a potápaciu výbavu. A tiež do termotašky broskyne. Ozaj to dobre padne sa trošku na pláži osviežiť niečím takým 🙂A hneď do vody! Teda - jasné, že sme sa všetci riadne ponatierali. Jankovi včera chytilo riadne jedno plece - tak si dávame ešte väčší pozor. Emka - koleso donut, Lauri potápačské okuliare a šnorchel - jasná vec. Emke som robila kolotoč-donat 🙂 a veľmi sa jej to páčilo sa točiť v koláči 😃Po čase bola ochotná aj zliezť z kolesa a plávať - "púšťali" sme si ju s Jankom - preplávala od Janka ku mne a naopak. Tým, že mala riadne rukáviky, tak ju dobre nadnášali. Janko tiež skúšal okuliare a šnorchel - a dokonca aj s nimi plával. Mám dojem, že sa mu to čím ďalej tým viac páči. Je krásne pozerať pod vodu, vidno plávať aj malé priesvitné rybky s čiernymi pásikmi. Po čase sme donat vymenili za nafukovačku a Emku som vozila a vozila, ona si dala na nohy plutvy a hrala sa na morskú pannu 🙂Lauruška sa začala učiť plávať bez rukávikov. No, to je výzva 🙂
Po čase sme vyšli na breh, Janko odišiel kúpiť lístky na pondelkový výlet loďou na jeden ostrov a my s dievčatami sme ostali na pláži. Hrabali sme sa v kamienkoch, hľadali pekné kamene, našli sme dokonca 3 maličké čierne ulitky morských slimákov, dievčatá stavali "most" - násyp z kamienkov a z veľkých kameňov robila Lauri stoličku. Ja som dopĺňala do vedierok lopatkou kamienky, Emka ich nosila, vysýpala... A na záver našla Lauri veľký kameň v tvare srdca, v ktorom sú rôzne akoby skamenelé červíky, malý račik, húsenica. Je možné, že našla kameň so skamenelinami? Prišlo mi to krásne - ako odkaz zhora, že nás má Pán Boh rád.
Večera - dojedli sme obed plus ešte zvyšné cestoviny z ľadničky. Dala som prať deku aj uteráky (už menili farbu)😉 - kvitujem, že v domčeku je aj práčka. A znova večerná prechádzka s rovnakými kokosovými koláčikmi. Sprcha, ešte som zahrala autá na počítači, lebo Maťkovi som sľúbila, že budem hrať, a spánok. Zaspala som počas písania do počítača... A teraz som hore, je noc a pokoj. Predpokladám, že ráno budú dievčatá znova už hore a tešiť sa na more. Tak dopisujem teraz.
A ešte jednu vec som chcela napísať - počas našich prechádzok som si všimla "iné" deti - videli sme dievčatko s downovým syndrómom, chlapčeka s DMO, nejakú tmavšiu rodinku hovoriacu po nemecky so synom, ktorý mal mierne šikmé očká (asi bol adoptovaný) a potom 2 úplne svetlých ľudí, ktorí za ruky medzi sebou viedli asi ročné úplne černošské dievčatko. Tak sa mi páči, že aj takéto deti tu sú.
Dobrú noc a pekný slnečný nedeľný deň plný oddychu vám prajeme!



Chorvátsko - deň 4 (nedeľa):

Ráno boli dievčatá hore - ako zvyčajne. Ale prechádzku sama som si teda neodoprela 🙂Išla som k pláži, ale nechcelo sa mi prechádzať. Sadla som si teda na väčší kameň pri mori a pozorovala tú krásu. Rukou som rozhrabávala kamienky a hľadala nejaké pekné, zaujímavé. Možno aj také, čo by sa hodili na prívesok. Už len vyvŕtať dierku, navliecť koženú šnúrku a hotovo. Zopár som aj našla. A tiež som našla ďalší kameň v tvare srdca Beriem to ako pekný pozdrav od Pána Boha pre mňa i nás, že o nás vie a že nás má rád. Vrátila som sa do domčeka. Keď sa zvyšok rodiny zobudil tak sme si dali raňajky - tradične jogurty s brioškami, káva a kakavko. Donieslo sme si z domu probiotiká ako prevenciu hnačiek... a celkovo na dobré zdravie. Tak som každému z nás obsah kapsulky vysypala do jogurtu a zamiešala. Tuším to nemá žiadnu chuť. A vraj je dobré jesť probiotiká s mliečnymi výrobkami, že sa tak lepšie vstrebú do tela.
Keďže je nedeľa, chcela som ísť niekam do kostola. Na ostrove Vir je kostol, bohoslužby sú vraj o 10:00, ale Janko povedal, že by sme asi aj tak nerozumeli. To je pravda. Napadlo mi, že aké pekné by bolo, keby boli slovenskí kňazi aj v týchto končinách v lete - ako taká letná pastorácia - starostlivosť o Božie ovečky na dovolenke Ale chápem, kňazov asi nie je prebytok, tak tu asi nemôžu byť. V telke boli jedny bohoslužby online, ale veľmi dlhé a potom ešte na TV LUX. Ale - radšej by som teda osobne. Tak sme teda to nechali tak. Aj keď - bolo mi to trochu ľúto, rada by som počula nejakú dobrú kázeň, aj sa stretla s ostatnými veriacimi. Tak som sa pomodlila na tej pláži, aj si prečítala text z Biblie - to je taká vzpruha do dňa!
Tak sme teda išli znova na pláž. Lauri si všimla, že sme zobrali z domu aj malé vodné pištoľky. Kúpila som ich niekedy ozaj dávno, ani neviem kde. Také s malým zásobníkom, zato strieľajú celkom dobre a ďaleko. Tak sme ich zobrali s ostatnými plážovými vecami so sebou. Rozbaliť deku, zaťažiť v rohoch, dioptrické okuliare som si zabalila opatrne do šiat a dala do ruksaku (puzdro na okuliare som si mohla z domu zobrať). A išlo sa do vody. Trošku sme si poplávali a potom deti napadlo zobrať pištoľky. A vznikla z toho pravá pirátska vojna! Rozdelili sme sa - ja som bola v tíme s Lauri a Maťkom - nafukovačka nám slúžila ako pojazdná obrana pred nepriateľom. Janko bol s Emkou, ktorá si hovela v nafukovacom donate. Ja som pištoľ nemala - len Emka s Maťkom - a teda aj Janko. Ja som mojich vojakov iba bránila nafukovačkou. Bolo to veľmi divoké! Akurát najmenšej Emke sa to nie veľmi páčilo, keďže niekedy obtŕžila aj ona, aj do oka, do úst... Potom si deti ešte trochu stavali most zo včera, boli tam aj nejaké nemecké dievčatá, ale tuším si každý robil svoje, žiadna spoločná hra nenastala. Nevadí.
Na obed sme sa rozhodli pre odvážny krok - skúsime kúpiť čerstvé ryby a spraviť ich. Bolo to dosť odvážne, keďže rybu v celkom som robila asi len raz. Nejako som mala pred pečením rýb rešpekt. Ale to som ešte nevedela, čo ma kúpou čerstvo vylovenej ryby čaká! Takže - išli sme do obchodu s rybami, kde na ľade ležali rybky - morský vlk, makrela, tuniak a ešte nejaké iné ryby a tiež chobotnice. Vsadili sme to na morského vlka - asi aj preto, že vyzeral tak dobre, čerstvo. Predavača som sa po slovensky pýtala, ako sa to pripravuje. Tak mi nerozumel. Ale keď som začala po anglicky, tak mi vysvetľoval plynulou angličtinou, čo je potrebné urobiť. Kúpili sme teda 3 kusy. Chobotnice sme si nechali nabudúce. Cestou domov sme sa zastavili na nákup vecí k tej rybe. Doma som najprv naštudovala, ako sa ryby zbavujú šupín - to som vlastne nevedela, že sa to má robiť, len ten pán predavač čosi spomínal so šupinami. Pozrela som na youtube video, ako dávať dole šupiny z kapra - že sa to nemá škrabať nožom, ale podrezať opatrne kožu. Tak som skúšala aj našu rybu takto zbavovať tej hornej vrstvy kože. Ale nejako to nešlo. Tak som skúsila predsa len škrabať tie šupiny. A išlo to! Umytú rybu som chytila za chvost, dala do drezu a škrabala malým nožíkom. Parádne išli tie šupiny dole. Ďalší krok - pitvanie. Znova poslúžil youtube. Síce tam pán vo videu (nejaký rybár) pitval nejakú sladkovodnú rybu, ale snáď tie ryby sú dnu podobné a robí sa to tiež podobne. Teda - narezať nožíkom okolo žiabrí, potom dať špičku nožíka do análneho otvoru ryby a pomaly len špičkou noža smerom k hlave spraviť dlhý otvor na bruchu. Treba dávať pozor a neponárať veľmi nožík dnu do ryby, aby človek omylom neporušil žlčník, aby horká žlč nevytiekla do ryby. A potom vybrať vnútornosti. Bola to pohoda. Myslela som si, že sa mi to bude viac hnusiť. Ale bola to práca ako s mäsom - navyše akoby čistým, bez veľkého množstva krvi. Potom som ryby dobre umyla a šup s nimi na poolejovaný pekáč do rúry, do prázdneho brucha štvrtky citróna, posoliť, navrch kúsky masla. Boli hotové na 200°C za asi 25 minút. Boli tuším aj skôr. Pred koncom pečenia som na ryby vyliala pripravenú zmes - paradajky nakrájané na kocky opražené na orestovanom cesnaku na panenskom olivovom oleji, oregano. Bolo to EXTRA chutné. Akurát - naše jedlo začínalo tým, že Janko vyberal kosti všetkým 3 deťom. Predsa len ich mala rybka dosť, a aj také malé. Ale stálo to za to. K tomu som spravila kuskus. Túto plodinu som si v poslednej dobe obľúbila - chutí dobre, je zdravý a pripravuje sa, no, veľmi rýchlo a jednoducho Len zaliať horúcou vodou v správnom pomere - 1 diel kuskusu a 1 diel (aj trochu viac) vriacej vody, prikryť na 5 minút - a hotovo. Príloha hotová za niekoľko minút. Po obede (tú rybu sme pripravovali ozaj dlhšie, aj s tým odšupinovaním, kuchaním...) sme si dali pravidelný oddych. Akurát, že začal výrazne neskôr - asi o 16:30
Může jít o obrázek jídlo

Po oddychu som chcela dopísala pohľadnice, Janko išiel s deťmi medzitým na pláž, že ma tam počkajú. Keď som prišla - tak som neverila vlastným očiam - Janko vo vode so všetkými 3 deťmi. To je hodné výkonu otec roka!!! Veľmi sa mu nechcelo ísť vôbec na pláž samému s tromi, ale poradila som mu, nech sa dievčatá hrajú s kamienkami a keď prídem, môžme ísť do vody. Ale holt - dievčatá chceli ísť plávať, tak Emka bola na tom donate, Lauri s plávacou doskou (obe s rukávikmi ako vždy) a že vraj sa aj Maťkovi chcelo ísť, tak boli spolu vo vode. Tak takýto pohľad - že všetci štyria vo vode - som ozaj nečakala. Otec roka, fakt! Keď som išla za nimi do vody, tak sa Janko skrýval za deti, aby som ho akože nevidela a Lauri žartovala, že sú tam sami, že tata išiel na pivo

No a potom sme si dali znova pirátsku bitku. Maťko a Lauri nadšené, akurát Emke sa to nepáčilo, tak sme ju odviedli na breh na deku a pokračovali v bitke. Janko s Lauri boli akože Angličania a my s Maťkom Francúzi. A Maťko bol akože Napoleon. On tieto bitky hráva na počítači, tak to mal konečne aj naživo

Večer sme dojedali ľadničkové cestoviny. A dali sme si fajnúúú zmrzku z nádobky. 4 chute v nádobke - oriešková, čoko, vanilka a jahoda. Keď išli deti spať, tak sme si s Jankom otvorili víno a k tomu francúzsky syr, tuším to bol Président. Bol úplne chutný! Vnútri mäkkučký, krémový, vrchná kôrka chrumkavá... Skonštatovali sme, že chutí inak, ako rovnaký kupovaný na Slovensku. Holt - asi už aj francúzske syry sa robia na Slovensku. Ale nechutia ako vo Francúzsku, čo je ozaj podivné. Akoby robenie syrov nebolo umenie. Už len dajú do syra nejakú kultúru do syra a nechajú tak. Škoda. Ale ten syr bol fakt skvelý!

Président

Tak - išli sme spať aj my, keďže ráno chceme vstať veľmi skoro - už o 7:00! Čaká nás výlet loďou - ak Pán Bo dá. A idem sa ešte uložiť do postele aj ja.
Som vďačná Bohu, že nám je dopriate byť tu. Janko povedal, že by si tu vedel predstaviť s kľudom aj 2 - 3 týždne. Nuž, možno budúci rok. Ozaj nám tento oddych dobre padne. Tá slaná voda v mori aj vo vzduchu, slnko, čisté prostredie, pokoj... majú na telo určite liečivé účinky - ako kúpele.
PS: Šupiny z ryby nachádzam všade. Keď som škrabala šupiny z rýb dole, tak to riadne odskakovalo - poväčšine teda do drezu. Ale že ich nájdem aj v posteli na mojom chrbte, tak to som nečakala.


Může jít o obrázek přírodě a oceánu

CHORVÁTSKO - DEŇ 5 (pondelok):


Ráno nám zvonil budík o 7:00, ozaj!!! Tu máme posunutý režim - ako aj bežní Chorváti, kedy vychádzajú do ulíc po zotmení. Po západe slnka sú ulice a reštaurácie plné ľudí - asi kvôli tomu, že horúčavy z dňa ustúpili a vonku je príjemne. A tak sa tu chodí spať neskôr, ale aj sa vstáva neskôr. Teda - my tu vstávame okolo deviatej - desiatej. A zrazu takto ráno. Nestihli sme ani spraviť kávu. Dobalili sme mokré plavky zo sušiaku, ktoré cez noc nestihli vyschnúť (žeby taká vysoká vzdušná vlhkosť?), topánky do vody, svetre-mikiny (keby na lodi bol čerstvý vietor, čo aj bol) a samozrejme potápacie veci a fľaše s vodou - tej nikdy nie je dosť. Všetko sme nastrkali do veľkého ruksaku, ktorý sme zobrali práve za účelom návštev takýchto odľahlejších miest (predsa len sa ruksak nesie po pláži ľahšie ako kufor A ešte ďalekohľad.
A vyrazili sme. Zaparkovali sme pri pláži Jadro a išli na loď s názvom Miro. Mali sme tam byť o ôsmej, odjazd lode bol plánovaný na 8:30. A tak sme sa zaradili do radu za ostatných čakajúcich na našu krásnu bielu 3-poschodovú loď. Doplatiť poplatok k zálohe (deti do 12 rokov polovičná zľava - do tejto kategórie sa zmestili všetci naši traja fotka s loďou a nalodiť sa. Spodné poschodie bolo uzatvorené presklené s kvalitnými sedačkami a dlhými stolmi, 1. poschodie bolo na čerstvom vetríku s drevenými lavicami a tiež s dlhými stolmi - bez skiel a celkom horné poschodie bola prakticky iba rovná plocha bez sedadiel. My sme si sadli na prvé poschodie k chorvátskej rodinke - rodičia, chlapec a dievča. A čakali sme na odjazd. Loď vyrazila viac-menej presne o 8:30. Najprv sme trochu z prístavu vycúvali a potom išli vpred. Smer - ostrov SILBA. Loď mala ísť 2 hodiny, tak som po nejakej dobe rozmýšľala, či sme dievčatám predsa len nemali zobrať nejaké detské časopisy a ceruzky na zábavu. Ja som ale tip, čo nerada zakaždým deti nejako zabávam - veď aj plavba loďou má svoje čaro. Ale - 2-hodinová? Uff, neviem, či som to nepodcenila. 2 hodiny predsa trvá ceste z Prešova do Žiliny, kadiaľ zvykneme chodievať párkrát do roka. Svoju úlohu zohral aj hlad. Pri stánku s informáciami o plavbe nám ich zamestnanec (podľa všetkého brigádnik) povedal, že v cene budú aj raňajky a obed. Nuž - raňajky asi áno - ale - kedy?!?! Doma sme nič nejedli, ani sme si nič nezobrali - už keď máme teda zaplatené tie raňajky. Bola som taká hladná - a aj deti, až som premýšľala, či si nekúpime na raňajky nanuky - aspoň niečo, aby sme zjedli. Trošku zúfalý pocit, keď je človek na mori a je - hladný. Raňajky nám teda doniesli nakoniec okolo 10:00 - každý dostal žemľu s maslom a šunkou, zabalenú v servítke. Pripomínalo mi to naše desiate Škoda, že iba jednu, určite by som zvládla viac. Janko skočil kúpiť aj kávy - aspoňže sa tieto dali kúpiť. A tak sme cestovali ďalej.
Osadenstvo na lodi bolo viac-menej rovnorodé - štvrtina Slovákov, trochu viac Nemcov, dosť Chorvátov - a zvyšok ostatné národnosti. Taký milý zážitok - keď som si kýchla na tej hornej palube obdivujúc more, tak vedľa stojaci pán mi povedal "na zdravie". Bolo tam veľa rodičov s deťmi, ale aj 60tnici a starší, tiež 30tnici bez detí - skrátka úplne pestrá zmes ľudí. A tiež jeden malý psík.
Ceste bola dosť dlhá, tak sme sa šli prejsť po tej lodi. Prišli sme aj ku kapitánskej kajute, mala otvorené dvere, dnu starší pán s kapitánskou čiapkou na hlave. Tak hneď volal dnu deti, nech si vyskúšajú kormidlovať loď - a hlavne kvôli tomu, aby sme ich mohli odfotiť Kormidlo bolo nádherné - také drevené, veľké, ako z filmov. Na tak modernej lodi by človek už kormidlo asi ani nečakal. Ale je fakt, že za kapitánom bolo veľa rôznych tlačidiel - vyzeralo to ako v lietadle alebo v nejakej riadiacej stanici. Potom sme sa boli napiť. Voda bola na lodi zadarmo. A nakoniec sme šli na tú vrchnú palubu. Vietor vo vlasoch a všade okolo more a zo všetkých strán rôzne ostrovy. Chorvátsko vraj má 1185! rôznych ostrovov. A obývaných je iba 66! Čiže veľká časť je - neobývaná. Zaujímavé. Čiže je na nich viac či menej divoká pôvodná krajina - kde človek vstupuje asi len málokedy. Až sa mi srdce naplnilo radosťou, že možno by sa na nejakom ostrove dalo bývať - obývať ho Viem, uletená myšlienka. Ale - pekná, dobrodružná, letná Tesne pred cieľovým ostrovom Silba sme po ľavej strane od ostrova videli 3 malé ostrovy. Tak ten celkom naľavo som si vybrala, ak by sme si mali a mohli nejaký ten ostrov na bývanie vybrať
Po tých 2 hodinách cesty sme skoro presne na minútu pristáli na Silbe. Je to ostrov, kde žije vraj iba okolo 500 ľudí a jeho výnimočnosťou je, že tam nejazdia autá. Tak toto som chcela vidieť a zažiť. Domy sú na ostrove iné ako na našom Vire - úplne iná architektúra - taká akoby talianska - domy sú poväčšine poschodové, jednoduchšia strohejšia architektúra (žiadne oblúky, zaujímavé zábradlia...), okenice na oknách a okolo domov vysoké murované ploty. A pokoj. Ten pokoj tam bol hmatateľný. Ozaj tá neprítomnosť áut, motoriek... tam robí svoje. A vlastne na Sibe nie sú ani cesty. Iba široké ulice, ktoré slúžia len ako chodníky. Aj keď - počas nášho štvorhodinového pobytu na tom nádhernom ostrove sme videli trojkolesové motorové vozidlo - zámerne nepíšem, že auto, lebo to bolo niečo medzi motorkou a autom. Asi to bolo nejaké verejne-prospešné auto. A tiež jednu elektrickú kolobežku. Ináč iba chodci.
Z prístavu sme sa teda vybrali smerom do centra "mesta". Cestou sme si v "pekare" kúpili sladké pečivká a sadli si na lavičku do neďalekého detského ihriska, ktoré bolo plné vysokánskych stromov - zjavne kvôli tieňu. Naša najmladšia Emka bola vo svojom živle. Vlastne je to prvé ihrisko, na ktorom sme tu boli. A premýšľam - tuším sme niekde na "našom" Vire nejaké ihrisko videli. Ale určite ich tu nie je tak veľa ako u nás. Chorváti majú skrátka ako ihrisko more Vedľa toho silbovského ihriska stála škola - malá dvojposchodová budova, v ktorej mohlo byť tak zo 4 - 5 miestností. Pravdepodobne sa deti učili v malotriedkach. Aj ma vlastne prekvapilo, že nejaká škola tu vôbec je. Vedľa bola aj turistická kancelária. Zašla som tam - reku po nejaké informácie o ostrove. Dnu v malej miestnosti za zaprataným stolom sedela asi 70ročná pani a fajčila. Keď ma uvidela, odložila cigaretu a pozdravila "dobar den". Dala mi na moju prosbu jeden malý letáčik s mapou ostrova. Aj to bolo fajn. Prišlo mi, ako by tu na ostrove zastavil čas - aj to ihrisko, aj tá škola, aj tá fajčiaca pani.
Po krátkom odpočinku sme išli ďalej. Našli sme veľký kostol (na pomery ostrova určite veľký), dalo sa nazrieť dnu, aj keď len cez vstupnú miestnôstku, ktorá býva v kostoloch. Vpredu oltár, lavice. Architektúrou a aj vnútrom mi pripadal ako hocijaký náš kostol na Slovensku. A okrem tohto kostola sú vraj na tomto ostrove ešte 4 ďalšie kostoly. Na počet obyvateľov je to ozaj veľký počet. Ďalej sme išli na vežu. Je to asi 15metrová tenučká veža, ktorá má schody netradične zvonku. A veľmi úzke. Hore na vežičku sa zmestia pohodlne 3 ľudia (viac ani nie), tak sme čakali, kým pár ľudí pred nami vyjde hore a dole. Aj my sme išli v 2 skupinách. Z vežičky bolo vidno krásne okolie, more... Vo vežičke boli aj 2 maličké miestnôstky, kde sa zmestil len asi 1 človek a úzke okienko, ktoré vyzeralo ako strieľňa. Žeby to kedysi slúžilo na obranu? Neviem, keďže vežička nebola na okraji pevniny alebo na miernom kopci v strede mesta. Možno slúžila na pozorovanie okolia z viacerých strán.
Pláž - mali sme sprievodcom lode spomenuté 2 pláže - jedna je vraj pre rodiny - piesočná pláž. A tá druhá bola na druhej strane ostrova, ale vraj plná ostrých kameňov a že pre rodiny je lepšie ísť na tú piesočnatú. My sme sa však aj tak vybrali na túto "ostrú", keďže ten prvý chalan-brigádnik, ktorý od ktorého sme kupovali lístky spomínal, že sa dá na ostrove šnorchlovať a pozerať na nejaké staré veci v mori, tuším niečo ako archeologické nálezisko - tak som to pochopila ja. Mali sme so sebou aj šnorchlovaciu výbavu, aj topánky do vody - tak hor sa na pláž!
Pláž bola od lode asi 30 minút cesty - čo sme zistili, až keď sme sa ponáhľali z pláže naspäť Cesta na pláž išla popri mori, kde vo veľkom sedeli po skalách čajky. Jeden pán pri tých skalách čistil ryby - vyberal vnútornosti a tie potom hodil čajkám. Tie už okolo "stáli", teda sedeli na vode a čakali, či sa aj im niečo ujde. Napadlo mi, že keby som toto vedela skôr, tak som mohla zobrať vnútornosti z našich rýb a doniesť ich a deti mohli křmiť čajky ako sa u nás kŕmia holuby.
Pláž bola - nádherná. Bola v malom zálive s tyrkysovou vodou. A úplne úplne čistou, priezračnou, kamene na dne, ježkov... bolo vidno aj bez potápacích okuliarov. Na brehu biele veľké oblé kamene, ako sa u nás predávajú v obchodoch na dekoráciu. Skrátka - KRÁSA. Jankom skonštatoval, že to vyzerá ako z nejakej reklamy na luxusnú dovolenku. Dali sme si šnorchle, okuliare - a išli sme pozorovať dno. Na kameňoch sme nachádzali ulitky, ktoré vyzerali ako slimačie - ale keď sme si ulitku dali na ruku, tak - z nej vyliezli nožičky, ktoré tú ulitku niesli ďalej - boli to kraby! Tiež sme našli rovnakých krabov, akurát že tá ulitka bola taká krásna, špicatá, zatočená. Bolo rozkošné pozorovať krabíka, ako sa namáha s tou vysokou ulitou (teda pre neho vysoká - bola asi 4 centimetrová). Tiež bolo dno posiate morskými ježkami, pomedzi kamienky plávali malé rybky. Našli sme aj také väčšie prázdne ulity - typické mušle, v ktorý sa počúva more Ako v raji.
Emke bola voda studená, tak si na brehu stavala s Lauri zoologickú záhradu pre krabov Kamene dávali do polkruhu a všetky nájdené úlovky zo šnorchlovania som jej nosila. Teda aj Lauri, ktorá chvíľu zbierala zvieratká, chvíľu pomáhala so stavbou. 

Maťko tiež veľmi do vody ísť nechcel, že mu je tam zima. Ale po čase sa osmelil, vošiel po kolená a zvyšok som dokončila ja - chytila som ho a stiahla do vody. Začal sa smiať, zjavne bol rád, že som túto chladnú dilemu za neho vyriešila ja. Urobila som mu "kreslo" - opieral sa o moju hruď svojím chrbtom a chytila som ho pod stehná a urobila mu tak akoby kreslo. A v tomto kresle sme sa prechádzali vo vode. Krása. Janko tiež plával, pozeral pod vodu. Inak - neviem, či je to aj v iných zátokách takto, ale voda sa tu zvažovala prudko dole - tak sme si museli dávať pozor, kam až doplávame.
Morská ZOO postavená, pošnorchlované, ide sa na loď. Cestou sme museli fakt trieliť, nejako sa nám zdalo, že je loď bližšie
Ešte sme sa rýchlo obzerali okolo seba, obdivovali čajky a aj nejaké čierne vtáky (vrany?), obišli kostol, zabočiť okolo telefónnej búdky (už nefunkčná) a na loď. A na obed!
Bolo 14:30 - obed na lodi a odchod lode zároveň, na obed sme si dali 5x rybu (ako druhý výber bolo nejaké mäso). Nech reku aj deti jedia ryby, keď sme pri mori. No - mierna chyba! Nejako sme nedomysleli, že z dosť kostnatej makrely budeme musieť deťom kosti vyberať - my dospelí. A aj sebe. K rybe bol šalát - nezvyčajná kombináciu - nasolená nastrúhaná kapusta s varenými zemiakmi. No, asi to doma nebudem robiť. Ale pečená makrela stála za to! Tým, že sme mali 5 rýb a 3 deti sme dojedli z celej našej paluby asi ako poslední K obedu bolo v krčahoch aj biele víno a voda a úžasný chorvátsky sendvič.
Obedom sme strávili dobrú asi hodinu času cesty, takže cesta ubehla podstatne rýchlejšie. Keď sme teda konečne dojedli, posedeli si..., tak zrazu sa ľudia začali hýbať, behať hore dole, niečo vzrušene rozprávali, tak sme vybehli na hornú palubu - že či to nie sú delfíny z prospektu. A - boli to skutočné DELFÍNY! Vynárali svoje plutvy v krásnom oblúku, väčšinou v dvojiciach, resp. v celých skupinách. A znova - ale trošku ďalej. Bolo potrebné sa pozerať na more, ako keď človek hľadí na nebo a striehne na padajúce hviezdy. Bol to vždy len okamih - vynorenie plutvy a naspäť pod vodu. Ľudí na lodi to tak očarilo, že sa tisli pri zábradlí, až nejaký pán - asi kapitán - vyšiel na to horné poschodie a poprosil nás, aby niektorí ľudia išli na druhú stranu lode, lebo - sa loď nachýlila a aby sa neprevrátila Ozaj sme boli mierne naklonení, to som si uvedomila ale až potom, keď nás prebral z toho očarenia delfínmi. Čo bolo fajn, že počas pozorovania delfínov, vypla loď na nejakú chvíľu motory - aby asi neodplašila delfíny a aj my aby sme sa mohli nimi pokochať.


A aby som nezabudla na zážitok, na ktorý si budeme všetci vrátane detí určite pamätať. Na lodi bola jedno pasažierkou jedna asi 50ročná pani, extrovertka a šoumenka (tuším Nemka), už cestou tam ju bolo vidieť, počuť. A keď začali púšťať pieseň YMCA, tak sprievodca - asi 40tnik - začal tancovať, povzbudzovať do tlieskania, vyzýval ľudí na tanec..., tak tá pani sa k nemu veľmi rada pridala. A to sme mali divadlo! 

Tanec, spev! Chvíľu s tou pani tancoval sprievodca a chvíľu aj taký starší vyše 70 ročný pán, ktorý nám predtým roznášal jedlo. 

Ľudia vytiahli mobily a filmovali túto udalosť. Zhodou okolností sme sedeli pri vedľajšom stole tej pani, tak sme boli do toho diskotékového hluku vtiahnutí a o divokú balkánsku zábavu sme mali postarané


za tento za nami som Bohu vďačná. 


Bol krásny, pestrý, plný všetkého možného. Na tú farbu a priezračnosť vody asi nadosmrti nezabudnem.


 Bolo tam ako v raji. 

Dnes máme v pláne ráno spať - teda Janko sa tak vyjadril. A potom asi pôjdeme pozrieť Zadar. Slniečko svieti, je príjemne, tak ešte si idem dať moju rannú plážovú prechádzku. Dajte si aj vy tam, kde ste!

Na konci plavby sa naše dievčatá skamarátili s jedným 7-ročným slovenským dievčatkom. 


A keďže z oboch strán bol záujem, tak sme sa s rodičmi dohodli, že sa môžu spolu stretnúť a pohrať spolu niekde na pláži. Aj oni sú tu ešte na pár ďalších dní.


Na breh sme prišli znova podľa predpokladaného času. Auto z parkoviska, platili sme polovičné celodenné parkovné tuším 7 euro (50%tná zľava kvôli tomu výletu) a domov.


Ešte sme išli kratučko na pláž, pozreli si 3 diely Spadla z oblakov (hit u našich dievčat), zjedli debrecínske - extra štipľavé párky a išli sme spať. To už sme boli fakt hotoví. A hej - ešte som hodila do práčky veci na 15minútové krátke pranie, lebo všetko bolo špinavé z trávy a minikamienkov, ako sme sa prezliekali z plaviek na tej rozprávkovo nádhererj pláži.
Ďalší deň pred nami.   


A  pozdravujeme!



CHORVÁTSKO - DEŇ 6 (UTOROK):


Dnes to bude asi kratšie, deti sú už hore, počujem pohyb za dverami našej spálne. Teda dievčatá. Maťko si rád pospí dlhšie.
Utorok = Zadar. Z domu sme sa vymotkali okolo desiatej-jedenástej. Janko to tipol tak, že pozrieme jedno múzeum a ideme domov a tu sa aj naobedujeme. Zobrali sme si so sebou na desiatu super šťavnaté broskyne a uvarenú kukuricu a k nej soľ.
Zadar je historické prímorské mesto a od Viru je vzdialený asi 30 km, cesta tam trvá trochu vyše polhodiny (dlho sme išli aj cez samotný Zadar, ktorý je samotný dosť rozľahlý). Je to mesto so 75 000 obyvateľmi, čiže trochu menšie ako Prešov.
Prvá vec v Zadare - nájsť miesto na parkovanie. Krúžili sme neďaleko centra, prechádzali parkoviská, ktorých je veľa, bežne sú parkoviská aj popri ceste. Ale - nejako sa nám nedarilo. Tak som sa v duchu pomodlila, nech nám dá Pán Boh nejaké parkovacie miesto (táto modlitba bola doteraz aj v iných situáciách tuším vždy vypočutá). Tak sme zrazu uvideli veľkú budovu - pripadala mi ako veľké nákupné centrum. A pod každým moderným nákupným centrom býva predsa parkovisko. A skutočne - bolo to nákupné centrum City Galleria, miest bolo voľných viac. A dôvodom, prečo sme zaparkovali tu bolo aj to, že možno prvé hodiny budú zadarmo, resp. to parkovanie nebude také drahé ako v centre Zadaru. Čo nás po zaparkovaní prekvapilo bolo, že čísla parkovacích miest neboli označené. Nuž, ako si zapamätať, kde máme auto? Janko nafotil auto a blízke okolie na mobil - aby sme ho neskôr mohli možno pomocou fotiek nájsť. A tiež ma zvláštne prekvapila tabuľa, že parkovanie áut je na vlastné riziko. Možno aj preto malo jedno auto na kolese ako dodatočný bezpečnostný prvok retiazku, ako sa u nás dávajú na bicykle. Toto som už tuším videla, ale veľmi veľmi dávno.
Keď sme vyšli z parkoviska, tak sme boli od hradieb - teda začiatku historického centra mesta - asi 10 minút - takže v pohode. Ruchom, pohybom áut, takým pouličným hlukom mi pripadal skôr ako nejaké veľkomesto ako nejaké mestečko. Po prechode cez X križovatiek sme prišli k centru. Začali sme v nádhernom parku hneď na okraji. Na klasickej drevenej lavičke sme si dali broskyne a kukurice. Celkom sme sa z toho zababrali, našťastie pred vchodom do parku je malé prírodné umývadielko s neustále tečúcou vodou - tipujem, že úplne pitná nie je - asi ako všade v Chorvátsku, ale na umytie rúk je asi v pohode. Po oddychu a takom našteľovaní sa na Zadar, sme si ešte chceli prejsť ten malý milý park. Ako sme zistili, je to na miernom kopci spleť rôznych uličiek, odbočiek, rozdvojok, lavičiek, výhľadov... a ak sa cez uličky, rôzne prepojky stúpa smerom hore, tak sa asi všetci stretnú na vrchole, ktorý tvorí malá plošinka odkiaľ bol krásny výhľad na okolie, na more. Tento park sme si súkromne nazvali labyrintový zábavný park.🙂Vedela by som si predstaviť tu s deťmi stráviť odbočovaním, chodením, možno až skrývaním sa... niekoľko hodín.🙂
Po oddychu sa išlo do mesta. Hneď skraja sme videli Dino Park - vážne, v centre Zadaru. Toto by som tu nečkala. Vstupné 10€ na dospelú osobu, ale podľa slov samotnej slečny pri vstupe, je tam iba jedna miestnosť s dinosaurami. Tak toto sme radi oželeli, vstupné príliš vysoké. Pri východe z parku po ľavej strane bolo vidno starú vstupnú bránu - vysoká, majestátna, bolo vidno, že toto mesto malo niekedy veľkú dôležitosť. Od brány pokračovali naším smerom hradby - také klasické s cimburím, ako zvyknú kresliť deti 🙂A hneď tam na začiatku historického centra sme narazili na galériu. Upútal nás plagát, že vystavujú Pabla Picassa. Nuž, na tak malé mesto je výstava Picassa fakt asi unikát. Tak sme tam šli. Vstupné bolo celkom ok - teda počítali sme s tým - 26eur za všetky 3 expozície - Pablo Picasso (plagáty a keramika), Ratko Petrič (zadarský umelec) a výstava akoby muzeálna (starý nábytok a obrazy). Čo nás na galérii okrem samotných vystavených malieb a predmetov prekvapilo, bolo samotné múzeum. Tým, že bolo v historických budovách, bolo dnu upravené na ultramoderné - nejako mi to nevadilo. Akoby to moderné dopĺňalo to staré, resp. to staré využilo na to moderné. Ako príklad uvediem vstupnú halu, kde sa platí vstupné. Až po prechode viacerých expozícií sme si všimli, že to pôvodne nebola miestnosť, ale že to je vybudované na pôvodnom nádvorí medzi domami. Ale - nebola tam vybudovaná klasická strecha, ktorá by to všetko "zrušila", ale hore bola strecha priesvitná zo skla. A keď sme si to nádvorie lepšie všimli, tak bolo pekne vidieť reliéfy pôvodného domu, okná, vstupné brány. Všetko bolo ponechané pôvodne, krásne zrekonštruované, ale dotvorené do modernej galérie. Takúto kombináciu som ešte asi nikdy nevidela. Dokonca v niektorých miestnostiach boli odhalené časti nástenných fresiek. Zjavne bol na nich niekedy náter. A ešte WC - také ultramoderno vyzerajúce WC som ešte nevidela, ako skonštatovali deti, tak tie WC vyzerali ako bývajú pri kinách - steny na čierno, WC a doplnky biele.
Deti zaujali sochy toho Ratka Petriča - také - smiešne 🙂Mňa zaujala socha s inštaláciou Afrodita - socha krásnej Afrodity stojí na čistej veľkej mušli a okolo - odpad - plastové fľaše, ruka bábiky, zvyšok nejakej plastovej prepravky... skrátka - odpad. Bola to taká nádejná socha, že aj z toho nášho odpadu na Zemi môže povstať niečo - čisté, nový život. V mytológii sa až tak nevyznám, tak neviem, či moje porozumenie tejto soche je správne, ale vyžarovalo to z toho. A ešte jedno ma zaujalo - socha obrovského Mikimauza, ktorý dlhočiznou nohou potkýna veľkého panáčika, ktorý držal kufrík s hračkami (asi ich niesol deťom) a tie hračky sa mu z nich vysypali - bábiky, autíčka... Kreslené rozprávky vytláčajú obyčajné hranie s hračkami, veru je to často tak. Dvere jednej miestnosti boli zahalené čiernou látkou - pani na vstupe nás upozornila, že to je deťom neprístupné. Išli sme sa tam (bez detí, samozrejme) zo záujmu pozrieť. Nuž, to umenie hraničilo s pornografiou, bolo nechutné.
Ďalšia expozícia - Picasso. Nádherné protivojnové plagáty. Na jednom bola aj známa Picassova holubica mieru. Aj iné holubice - aj vo forme plagátov, aj ako motívy na keramike. Zjavne mal Picasso holubice ako námet rád. Tiež sa nám páčil jeho plagát s kyticou a šašom - pár čiar a aké pekné. Vlastne do včerajška som ani netušila, že okrem obrazov, tvoril Picasso aj keramiku. Za touto výstavou v chodbe bol priestor na tvorenie pre deti. Na detských IKEA tabuliach boli prištipnuté čisté papiere, pripravené ceruzky a mohli tvoriť aj deti 🙂A k tomu taburetky, konečne sme si mohli sadnúť!
V poslednej časti boli vystavené staré skrine, sofy, kreslá, obrazy, nástenné zrkadlá... Tu Maťka zaujal nadživotný obraz Františka Jozefa prvého - keďže sa Maťko zaujíma o históriu (a staré mince).
Odchod. Vnútro bolo príjemne klimatizované, von bolo asi 30 stupňov. Prešli sme uličkou a túžili po zmrzline. Po tom, ako som čítala, že je možné z bežnej zmrzky mať črevné problémy (znova kvôli použitiu miestnej vody, na ktorú náš tráviaci systém nie je zvyknutý), som a sme hľadali nejaké mrazené zmrzky (tipu nanuk, korneto). Prechádzali sme uličkou zmrzlín, kde asi každá kaviareň boli zároveň zmrzlinárňou. Taký výber! Uff, lákalo to, ale rozum bol neoblomný - nechceme hnačku. Nakúkala som do kaviarní, či neuvidím klasický modrý mraziaci box s nanukmi - márne. Tak sme to predsa len riskli. Dali sme si bežnú zmrzku, rôzne príchute. Bola chutná. Aj keď na moje chuťové spomienky z detstva na famóznu smotanovú zmrzlinu z Bulharska alebo aj na tú kúpené dávno v Benátkach ani zďaleka nedosahovali. Taká bežná lepšia zmrzlina kúpená na Slovensku.
Posedeli sme si so zmrzlinou na múriku pred Archeologickým múzeom, oddýchli si, ja som trošku "poparlovala" s vedľa sediacimi Francúzmi, keď zistili, že som zo "Slovaquie", tak hovoril, že áno, že tadiaľ prechádzali smerom do Chorvátska. Bolo mi to čudné, taká zachádzka z Francúzska cez Slovensko? Samozrejme vysvitlo, že si to pomýlili so Slovinskom 🙂Povedala som im o našej nádhernej prírode, kopcoch.
Počas oddychu sme mali možnosť popozerať si pred nami doslova ležiace Forum Romanum - pozostatky pôvodných domov a tuším aj cesty. Za ním bol neobyčajný kruhový kostol sv. Donáta, vedľa bola vysoká zvonica, na ktorú sa aj dalo vyjsť. Po ľavej strane bolo more, od ktorého fúkal príjemný vetrík.
Tak a povedali sme si, že teda ideme aj do toho Archeologického múzea. Maťko zbiera mince, tak snáď aj tam budú nejaké. No a my ostatní si pozriem niečo zo starých čias. Múzeum je 2-poschodové, prekvapilo nám príjemne nízke vstupné - 5eur na dospelého, deti to majú zadarmo. Zobrali sme si tam letáčiky o Zadare, mapu a išlo sa. Začína sa úplne hore. Na 2. poschodí je pravek. Tak veľa predmetov z tejto doby pokope som ešte nikdy nevidela. Zbrane, ozdoby, kuchynské náčinie... k tomu obrazy, ako to mohlo vyzerať, ako prebiehal lov na nosorožca. Podľa vystavených figúr zvierat som pochopila, že pravekým zvieraťom nebol len mamut, ale aj spomínaný nosorožec, medveď a jeleň. Zaujímavé. Výstavu dopĺňali aj interaktívne obrazovky, kde sa dalo kliknúť na fotku človeka súčasnosti a po kliknutí bolo možné vidieť, ako by vyzeral v praveku. Alebo pre nás dospelých bolo zaujímavé na tejto interaktívnej obrazovke vidieť, kde boli kedysi ľadovce, že jadranské more bolo podstatne menšie - na severe jadranského mora bola v tej dobe pevnina.
Prvé poschodie bol starovek. Pútavou formou vo vitrínach zobrané artefakty z obdobia cca 1000 p. n. l. až po dobu cca 700 n. l. A boli tam aj MINCE! V obojstranne priehľadných vertikálnych zásobníkoch, ktoré sa dali listovať ako kniha a mince si pozrieť z oboch strán. Tiež rôzne veľmi dobre zachované nápisy vyryté do kameňov. Jeden sme prečítali ako "CAESAR AVGVSTVS" - teda cisár Augustus. Ďalej tam boli malé olejové lampy, na ktoré som upozornila deti, aby vedeli, aké lampy to boli v podobenstve o 10 pannách, kde síce všetkých 10 malo takéto lampy, ale len 5 múdrych si zobralo olej, zvyšných 5 nie. Načo je vlastne takáto lampa bez oleja? Vysvetlia som im, kde sa dával knôtik a ako takáto lampa vlastne fungovala. Ďalej tam boli časti rímskeho brnenia, mapy, kuchynské pomôcky, už vtedy inak poznali lyžice a vidličky,🙂základy metrológie (sofistikované váhy a tiež akýsi kameň s vydlabanými guľatými dierami s dierkami dole - asi na meranie objemu sypkých vecí. A celkom nakoniec boli 3 nadživotné sochy nejakých ľudí!
Na prízemí bol novovek. Čo nás z tohto obdobia zvlášť zaujalo bola časť vraku nejakého plavidla, ktorého dosky boli - zošité! Či cez tie dierky, kde boli zošité, neprenikala voda, nevieme. Ale bolo to zaujímavé vidieť. Na konci prehliadky sme kúpili Maťkovi teda aj knihu o minciach. Dievčatám sme už predtým kúpili malé knižočky v chorvátčine, tak - spravodlivosť musí byť 🙂
A ešte sme chceli nájsť - hoci už dosť unavení - morský orgán! O takomto orgáne som ešte nepočula, tak to sme si nemohli nechať ujsť! Od múzea to bolo asi 5 minút pešej chôdze popri mori a popri stánkoch ponúkajúcich výlety do blízkeho i širokého okolia:
- ostrov Kornati
- zájazd na Plitivcké jazerá a turistika v horách
- výlet loďou s preskleným dnom na pozorovanie podmorského sveta
- dokonca výlet ponorkou
Morský orgán sme našli ľahko - bolo ho počuť už zďaleka - znel ak lákanie gréckych mytologických sirén - poď, poď! Sadli sme si na schodíky pri mori a počúvali. Orgán funguje na princípe vĺn - keď sa vlna pohne, tak orgán hrá. Orgán má vraj 35 píšťal.
Neďaleko kotvila obrovská biela výletná loď Silversea. Bola niekoľkoposchodová - asi tak 8 poschodí, dlhá asi 150 či 200metrov. Kapacitu od 300 do 600 ľudí. A bola nádherná, majestátna. Podľa všetkého sa plaví pozdĺž chorvátskeho pobrežia alebo Stredozemným morom.
Po obdivovaní organu a lode sme sa vybrali na detské ihrisko, kde si prišla na svoje hlavne Emka 🙂Bolo také - dobrodružné. Preliezky boli také, že boli použité často laná, ktoré boli prepletené do tvaru riedkej pavučiny. A čo sa mi na tých preliezkach páčilo, že prelezenie nebolo prvoplánové - ak sa dieťa chcelo dostať z jednej na druhú stranu, tak si mohlo zvoliť viac možností, ako to zvládnuť, muselo teda cestu aj odhadnúť, naplánovať a skúsiť.
A potom sme si dali veľmi neskorý obed. Našli sme reštauráciu so stolmi vonku. Volala sa Il padrino (Krstný otec) - podľa obľúbeného Jankovho filmu. Podľa tohto filmu boli zvolené aj doplnky - čierne servítky, sivé prestierania. Dali sme si 3 pizze (dalmatina, capricciosa a tuna) a ja som si dala vyprážané kalamáre s hranolkami a tatárskou omáčkou - samozrejme, aby som dala ochutnať aj ostatným. Uff, pizze mali hrubé cesto a boli celkovo veľmi sýte, tak sme zjedli dokopy len 2 pizze a tie kalamáre. Zaujímavý zážitok sme mali s platením. Janko povedal čašníkovi, že by sme chceli zaplatiť a či sa dá zaplatiť kartou. Dá sa. 10 minút čakania - a nič. Po tých 10 minútach vyskúšal znova. Po asi 5 minútach pobehovania čašníka dnu doniesol v takom tom obale účet. Položil na stôl a znova zmizol. Znova nič. Hovorím Jankovi, že on asi nevie pracovať s tým prenosným terminálom a nechce sa zahanbiť pred kolegami, že to nevie. Nech len ide zaplatiť radšej dnu. A tak išiel ozaj dnu a bolo vybavené. Ale videli sme, že iní čašníci k stolom nosili ten terminál. Janko to skonštatoval, že toto sa mu ešte nestalo, že by niekto nechcel zaplatiť 🙂
Cestou ku garáži sme išli pomocou GPSka. Ledva som vliekla nohy za sebou. A navigácia nás viedla cez úžasné tenké uličky s poschodovými budovami s oknami do uličky, cítili sme sa ako v Taliansku 🙂Všade v uliciach malé kaviarničky, reštaurácie... a zrazu malé papiernictvo. Napadlo mi kúpiť deťom ako suvenír z Chorvátska po jednom zošite do školy. A išlo sa ďalej. Okolo prístavu malých osobných lodí s ŠPZkami ako autá, okolo reštaurácie, kde vonku v rade stáli ľudia a zjavne čakali, až sa uvoľní miesto dnu. Tá reštaurácia sa volá Butler, možno ju vyskúšame, keď sa niekedy do Chorvátska vrátime. V garáži sme našli auto raz dva, Janko musel ísť zameniť eurá za kuny, lebo v parkovisku sa nedalo platiť za parkovanie ani eurami, ani kartou. Nuž - asi jediné miesto, kde sa nám toto stalo.
A domov. Cestou domov som v aute od únavy zaspala. Deti napodiv nie. Zjedli kúpené keksíky, vypili fľašu vody značky Jana.
Krásny deň za nami! Som Bohu vďačná za tento deň a že mi dal ďalší deň neobvyklú silu na toľko chodenia, robenia, pozerania. Vážim si to. O to viac, že pred rokom, dvoma... by som takéto výlety asi so silou nezvládla. Tak som rada. Aj že sa Jankovi a deťom páčilo.
A na záver na pobavenie hláška našej Emky z galérie. Chcela som vy vyskúšať deti, či si pamätajú, ako sa volá Picasso.
Pýtam sa teda: "Ako sa volá ten maliar, čo tu pozeráme jeho plagáty, výrobky? PI - KA -..."
"...- ČU!" dokončila naša Emka.

Chorvátsko - deň 7 (STREDA):

Dnes to bude asi žiaľ krátke písanie, lebo... ale to sa dočítate až neskôr.
Ráno sa začalo štandardne - písanie alebo dopisovanie zážitkov. Vo včerajšom Zadare sme zažili toho toľko veľa, že som to spisovala vyše hodiny. A ako som napísala do komentára - Facebook mi zničohonič uložil príspevok, ale - druhá polovica prácne naťukaného textu - zmizla. Už som nemala čas, ani chuť, ani priestor to dokončiť. Tým písaním mi ušiel aj čas na rannú prechádzku, škoda. Možno mi chýbal aj čas na naladenie sa na deň, ranná modlitba. Neviem. Ale asi áno.
Začali sme klasickými raňajkami - jogurt a briošky, káva - inak veľmi chutná z veľmi fajn kávovaru. A išlo sa na pláž. Predbežne sme sa dohodli s rodičmi toho dievčatka z výletu na Silbu, že sa stretneme dnes na pláži a dievčatá sa pohrajú. Tak sme sa dohodli, že sa stretneme na pláži Jadro. Je to pláž asi tak v centre ostrova Vir, sú tam slnečníky, lehátka, parkovanie spoplatnené... čiže také drahšie, ale aj luxusnejšie kúpanie. Najprv sme skúsili Jadro po pravej strane od dlhého nástupného móla, odkiaľ sme pred pár dňami vyrážali na ostrov Silba. More bolo tuším o čosi teplejšie ako u nás, v mori bol mix kamiekov a jemného piesku a čo bolo super pre rodiny s deťmi, voda sa veeeeľmi pomaly prehlbovala, takže čľapkanie, šálenie bolo pre deti úplne ideálne. Slnečníky sme mali hneď pri brehu, tak sme ležali na ležadlách a pozorovali deti. Po čase mi nedalo a išla som do vody aj ja. A pridalo sa teda aj to dievčatko z lode - Ria. Dievčatá som vozila na nafukovačke - Ria sedela na "vankúši" nafukovačky, tak bola kapitán, Emka sedela v strede, tak bola námorník a Lauri plávala vedľa nás, tak bola záchranný čln. A ja som bola motor - poháňala som loď dopredu. Sem-tam kapitán alebo námorník spadli z lode (zámerne)🙂 tak ich záchranný čln zachraňoval. Bolo to milé. Potom som ešte Emku a aj Riu učila plávať prsiarske "nohy" - ako žabka. A až po chvíli kúpania som si uvedomila, že Emka - sa kúpe! Dovtedy nechcela vliezť do vody, že jej bola zima. Teraz to bolo asi prvýkrát, čo aj plávala vo vode, nielen sa vozila na nafukovačke 🙂
Počas celého kúpania to dievčatko básnilo a snívalo o jednom - ísť na druhú stranu móla, kde je nafukovacia atrakcia na mori, kde sa dá liezť, skákať... Cena za polhodinu 70kuna, za hodinu 80 kuna a celodenný vstup 120 kuna (16 eur). Uff, dosť drahé. Nevedeli sme, čo robiť. Peniažky sa tu môžu rýchlo rozkotúľať. Išli sme teda s Riinou mamkou skúsiť dojednať "množstevnú" zľavu 😃 - nejakú dobrú cenu pre naše 3 dievčatá. Holt, nedalo sa. Pri pokladni sedel mladý chalan, ktorý nemal ani 18 rokov a zjavne o týchto zľavách nemohol rozhodovať. Dohodla som akurát to, že Emka skúsi ísť na tú atrakciu a ak sa jej nebude páčiť, tak nič a ak áno, tak zaplatíme. Som rada, že bol tomu prístupný.
Tá nafukovacia atrakcia bola zelenožltej farby, vyzerala ako nafukovací hrad na plocho 😃 - boli to také nafúknuté dosky pospájané spolu, medzi niektorými boli akoby také valce, potom tam bola vežička, na ktorú bolo treba vyliezť pomocou lana a dalo sa z nej skočiť do vody. Skrátka - atrakcia na vode, kde sa deti mohli vybehať, vyšáliť, všetko sa kývalo... Akurát - bola asi pre vyššie deti ako naše dve. Deti mali na sebe plávacie vesty, ale - hneď na začiatku zapadla Lauri medzi 2 tie valce - a nevedela a aj nevládala na ne vyliezť. Keďže som išla zachraňovať Emku, ktorá sa pri skúšobnej "jazde" zasekla tiež na tom valci - a brala ju preč, že toto ona nezvládne - skrátka je to pre väčšie deti - tak som poprosila mamku tej Rie, či by išla pomôcť Laure. Uff, adrenalín ešte len začal. Nešťastnú Emku, že nemôže ostať ďalej na atrakcii som nechala na brehu pri Jankovi a bežala aj s okuliarmi na očiach (čo do vody zásadne nenosím, aby sa mi nepoškodili, nestratili) na tú atrakciu pozrieť, kde je Laura. Pocítila som o ňu taký strach, aký ešte asi nikdy v živote. Keby sa jej nedajbože niečo stalo, tak... Ach, bola v poriadku. A ďalšiu asi hodinu som dievčatá neustále pozorovala, kde sú, či sa Laura nedostala medzi tie valce, na ktoré mal problém vyliezť aj dospelý... A čo som si uvedomila a úplne ma to šoklo - nebol tam ŽIADEN plavčík. Z brehu nebolo možné vidieť do stredu tej atrakcie, na brehu aj tak sedel len ten - chalan-puberťák, ktorý mal aj s plavkami nejakých 40 kg, tak ten by iné dieťa sotva vedel zachrániť. Prišlo mi to zo strany toho prevádzkovateľa maximálne nezodpovedné. Keby sa nejaké dieťa utopilo - čo by robil? To fakt niekto takto podcenil fakt, že niektoré dieťa to nemusí zvládnuť, že na neho môže niekto skočiť (pobehovalo tam zo 20 poväčšine väčších detí), že sa môže jednoducho začať topiť...? Atrakcia bola navyše v tak hlbokej vode, že ani ja som nedočiahla na dno. Tak tie deti nemali šancu sa odraziť od dna. Navyše väčšina starších detí nemala ani vesty. Áno, boli dobrí plavci, ale dobrý plavec môže dostať kŕč, čokoľvek... Po tom, čo dievčatá vyliezli na takú vežičku, z ktorej sa skáče do vody, ktorá je asi 2 metre nad morom a nevedeli samé zliezť, som Laure povedala, že zlezie a ideme preč, ja tam mám veľký stres. Tak aj bolo. Obe deti som naviedla, ako majú zliezť a išla som na breh. Laury sa ujal Janko, že teda on s ňou pôjde. A aj išiel, dával na ňu pozor on, ja som s Emkou na nafukovačke oboplávala atrakciu, nech si ju aspoň takto užije. A znova sme sa ocitli pri Laure, ako bola medzi valcami, na ktoré nijako raz vyliezť. Tak som jej pomohla.


Tento stres a chladná voda spôsobilo jedno - keď som sa v zápale hry s Emkou na nafukovačke posadila, tak - som nevedela, či aj vstanem. Pichlo ma v chrbte a čakala som, či to úplne ma sekne v krížoch, či len tak trochu. Zatiaľ to bolo len trochu. Ale už sa poznám - po čase zvykne prísť také seknutie, že sa neviem ani postaviť. Tak reku ideme do ambulancie. Janko skočil po kartičku poistenca a prijali ma 2 lekárky - záchranárky, obe oblečené v takom to sanitkovom oblečení. Lekárka hovorila výbornou angličtinou - akurát sme ani jedna nevedeli, ako sa povie seknutie v krížoch po anglicky. Po nemecky je to "Hexencshuss" (ježibabino kopnutie). S lekárkou sme sa ale dohovorili, kládla mi doplňujúce otázky, ozaj profíčka. Doporučila mi panadol, teplo, kľud a keby nebolo lepšie, tak mi dá aj injekciu proti bolesti aj na uvoľnenie svalstva. S kartičkou poistenca, ktorú oni volajú Blue-card, som nič neplatila, zjavne to pôjde na poisťovňu. Ešte pred návštevou ambulancie som volala na hotline poisťovne, kde sme mali uzatvorené cestovné poistenie, aby som oznámila poistnú udalosť. Inak - ku karte (tuší VISA) máme za 50 eur celoročné cestovné poistenie - celá rodina. Tak trochu reklamy. Aj keď netuším, v akej poisťovni to je.
Po návšteve ambulancie som išla domov, ľahnúť si, dať si paralen a dorsiflex, Emka pozerala na TV nejaké rozprávky a Maťko (ktorému sa nechcelo ísť predtým na pláž) asi hral hry na mobile. Janko sa vrátil s Lauri na pláž využiť ten celodenný vstup 😉
Deň sa zakončil večerou a večernou prechádzkou k moru s Maťkom. Išiel si namočiť nohu, lebo má boľavý prst a táto voda tak fajn lieči rany, sa mi zdá. Aj sme sa dobre porozprávali, hlavne o škole, ktorá ho najbližšie dni znova čaká.
Tak dnes bolo klasických zážitkov pomenej. Ale som rada, že sme sa mohli s tou rodinkou zoznámiť, dievčatko je roztomilé, rodičia sympatickí. Aj mi je ľúto, že som sa nemohla ďalej kúpať, ktovie ako bude zajtra. Ostáva len dúfať, že sa mi podarí aspoň raz ešte vliezť do vody a užiť si posledný deň pri mori. Končí sa to pomaly. A je mi to ľúto. Nemám nejako chuť vrátiť sa znova do toho stresu.
Je tu skrátka fajn. Pokoj, pohoda.
Som rada. Osadenstvo ešte spí (aj dievčatá)


😉tak sa idem skúsiť s tým mojím chrbtom prejsť na pláž. Dám si bedrový pás, dorsiflex, paralen, sveter (mikinu) a ide sa. Možno mi pomôže vidieť more.


Není k dispozici žádný popis fotky.


Není k dispozici žádný popis fotky.

Na obrázku môže byť vonku a text

Chorvátsko - deň 8 (štvrtok):

Ráno som si dala prechádzku k moru, sama, vzduch bol chladný, pre istotu som si okolo mojich námorníckych šiat kúpených ešte minulé leto na Slovenku dala cez plecia uterák. Vonku bolo asi 22 stupňov, pod mrakom, celkom nezvyčajný pohľad na toto slnečné Chorvátsko. Ale more bolo krásne, ako vždy. Vlnky sa pohojdávali, bol mierny vetrík, v diaľke na juhozápade bolo vidno občasné blesky a následne bolo počuť hrom. U nás nepršalo. Bude pršať či nie? Ako som tak sedela na lavičke, zacítila som kvapku. Potom druhú. A ďalšie som si všimla na mori. Kvap, kvap. Zdvihla som sa teda a pomalým vychádzkovým krokom som popod to pršiace zlato kráčala domov. Teda - do nášho domova, ktorý sa za niekoľko hodín stane domovom pre niekoho ďalšieho. Skutočné zlato, vzácnosť. V Európe je inde také sucho... Tí Francúzi v Zadare, ktorí bývajú v nejakom mestečku pri nemeckých hraniciach, hovorili, že u nich je tak sucho, že úplne vyschla tráva a ovocie opadlo zo stromov, ešte nedozreté, nemalo vlahu... že to bol veľmi smutný pohľad. Tak takéto suchá sme u nás na Slovensku asi až nemali. V Chorvátsku neviem. Vraj tu pršalo aj zopár dní pred naším príchodom, ani krajina sa mi tu nezdá nejako slnkom spálená. Tak tu je pravdepodobne vlahy ako-tak dosť. A po mojom návrate do domčeka sa riadne rozpršalo. A pršalo, voda sa liala aj z odkvapovej rúry prúdom dole.
Čo robiť s mojím boľavým chrbtom a v daždi? Napadlo mi, čo som ešte chcela spraviť s Jankom aj deťmi tuto v Chorvátsku - pozrieť si film Poklad na striebornom jazere. Tento film bol točený v okolí Plitvických jazier, okolo ktorých sme tu cestovali. A kam sme sa chceli ísť aj pozrieť, ale to by bol výlet na celý deň, keďže od nás je to asi na hodinu - dve cesty. Tak keďže sme tam nestihli ísť, tak si aspoň pozrieme film a pokocháme sa krásou jazier a okolitých chorvátskych hôr - aspoň teda v televízore. Film bol na youtube v češtine, tak sme si sadli na gauč, dojedli kúpený koláčik a pozerali. Deťom som priebežne hovorila, že to je akože Amerika, ale naozaj sú to Plitvické jazerá, akože sa tí banditi s Winnetou-om a Oldshatterhandom bijú, ale že to nie je naozaj... až ma Maťko zahriakol, nech už tie "akože" nehovorím, nech radšej pozeráme. Deťom sme film komentovali, vysvetľovali, keďže v strede filmu už bojoval každý s každým a každý každého prenasledoval (banditi, Winnetou s "bledými tvárami" a indiánsky kmeň Utahovia). Uvedomila som si, že som tento film až dnes pozerala prvý krát pozorne, že som pochopila dej filmu. Dovtedy som si z filmu pamätala iba, že sa stále niekto s niekým bil - a potom ten zaujímavý koniec filmu. S Jankom sme sa usmievali nad tým, ako bola tá krásna herečka, ktorú asi 3 krát chytili a priviazali s jej snúbencom, stále namaľovaná, bielo-ružovú kockovanú blúzku mala aj v tej divočine bezchybne čistú a vyžehlenú . Ale bol to milý film.
Obed - cestoviny s omáčkou. A oddych. Po oddychu rozprávka na Jednotke - Stolček, prestri sa. A potom balenie. Najviac času nám zabralo vyfukovanie všetkého nafúknutého koleso-donat, nafukovačka, delfín a všetky ďalšie nafukovátka - rukáviky, lopta, kolesá... tak asi hodina sušenia, vyfukovania a komprimovania do ruksaku. Naše veci do kufra, dievčatá si pobalili svoje veci, Maťko svoje.
Večer sme si dali teda poslednú túto-dovolenkovú prechádzku s koláčikmi . Sadli sme si na lavičku, spomínali, pozerali. Posledná foto s morom. A koláčiky. Janko obľúbené pivo Karlovač. Zopár plechoviek si berie aj na Slovensko.
Večera - dojedenie zvyškov, dokombinovanie, čo s čím sa dá jesť, ako to spraviť, aby toho zostalo čím menej. Nakrájať paradajky, papriky na cestu, uvariť zvyšné vajíčka na cestu, nakrájať zvyšný syr. Dať veci do umývačky (mali sme poslednú tabletu do umývačky, tak sme ju šetrili ) umyť veci.
Tak. Vďaka Bohu aj chrbát ma už menej bolí. Aj vďaka tabletkám a oddychu. Dnes sme boli dnu, ale aj tak to bol pekný deň, taký oddychový.
Aby tento text nebol taký "prázdny", tak mi napadlo spísať, čo sa nám osvedčilo zobrať a čo je dobré zobrať aj nabudúce:
- látkové utierky (asi 5 ks). Tuto boli len jedna či dve.
- tablety do umývačky - asi 10 kusov
- prášok na pranie - na 5-6 práčok
- soľ v nádobke - asi 100g
- cukor tu bol, ale asi by bolo dobré nejaký zobrať nabudúce pre istotu
- korenie - aspoň základné - čierne korenie, oregano, bazalka, vegeta
- olej - mali sme si zobrať nejaký lebo kupovať celú fľašu na to párkrát varenie sa neoplatí
- múka - aspoň trocha na obaľovanie... - chcela som skúsiť spraviť kalamáre a na to bolo treba ozaj len zopár lyžíc múky
- lieky - zobrala som všetky možné vitamíny, Paralen - pre dospelých aj deti, Ibuprofen (pre dospelých aj pre deti), lieky proti hnačke, kvalitné probiotiká. Čo by som nabúde zobrala je framykoin, kalciová masť (Lauri sa raz tak šmykla na kamienkoch, že si zdrala kožu, tak by sa mi tá masť hodila). Mali sme alpu - tá má široké použitie. Tiež som vzala malú lekárničku do rupsaku - boli tam rýchloobväzy, nožnice (aj tie sa zišli), klasické obväzy. Fenistil masť a kvapky.
- otvárač na konzervy, na víno, na pivo, škrabku - všetko bolo v domčeku, ale vzala by som to aj tak - pre istotu.
- nádoby na jedlo - zišli sa aj na prenose jedla na výlety
- chladiaca taška - brali sme v nej vodu na pláž, aby sa nám na pláži úplne neuvarila
A to je asi všetko z takých bežných vecí.
Tieto moje zápisky ukončím a s vami sa rozlúčim 3 vecami:
- som rada, ak sa Vám zápisky páčili, ak ste sa niečím z nich dokonca nechali inšpirovať
- Emkina hláška pred spaním: "Mamka, ten film by sa mal volať Poklad na Plitvickom jazere" 

- a má pravdu

- som a sme veľmi vďační Bohu za tieto dni - za tie pekné, aj za tie ťažšie, za krásne zážitky, pekné spoločné chvíle, nové vedomosti, tiež nových kamarátov a veríme, že aj zlepšené zdravie celej našej rodiny. A pripájam obrázok s biblickým veršom, ktorý mi dnes poslal náš kamarát M. R. - ďakujeme!
Zajtra cestujeme. Budeme vďační za každú modlitbu za Božiu ochranu nad nami. Ďakujeme.

Není k dispozici žádný popis fotky.

Nákupný košík